Ťažiská výskumu

Predslov

V rámci klasických teologických rozdelení možno priradiť vedu, uskutočňovanú mojimi vedeckými spolupracovnikmi a mnou na Viedenskej univerzite v odbore základného teologickeho výskumu (fundamentálnej teológie), k oblastiam eschatológie/fi lozofi e dejín a otázky o Bohu/fi lozofi e náboženstva. Ukazuje sa však, že tieto rozdelenia sú nedostatočné, keďže načrtnuté náboženské svety sa vyčerpali alebo podliehajú rôznym transformačným procesom. Z tohto dôvodu je potrebné tvoriť teológiu na prahu iných vedeckých disciplín (fi lozofi a, literárna veda, fyzika, sociálna veda). Teológia musí dať priestor novým otázkam, ktoré sa podieľajú na pôvodnej spoločensko-politickej ako aj mystickej úlohe teológie, aby sa tak stávala účinnou kritikou kultúry, poznania a náboženstva. Vychádzajúc z naznačenej súvislosti možno chápať tento pokus o orientáciu v zmysle piatich otázok, rozvíjajúcich nosnú tému, v ktorej sa sústreďujeme na projekt Nového humanizmu. K spolupráci na tomto projekte (napr. vo forme dizertačnej alebo diplomovej práce) sú pozvaní záujemcovia zo všetkých vedeckých disciplín. Pozadie týchto otázok tvorí diagnóza dnešnej situácie, v ktorej je ohrozené celé ľudstvo (vyhasnutie rozmanitosti života a jazykov, strata pamäte, virtualizácia životného prostredia, nahradenie človeka technickými a biologickými strojmi) a ktorá zároveň pobáda k novému pohľadu na humánnosť v jej singularite, zraniteľnosti a neuchopiteľnosti. Tento pohľad je esenciálne spojený s hľadaním otvorenosti pre možné horizonty zmyslu dejín vo vnímaní ich zlomov ako aj v prijatí rozmanitosti spôsobov bytia a rozprávania. V zmysle tohto hľadania je kresťanstvu dnešnej doby zvláštnym spôsobom zverená úloha refl ektovania „neuchopiteľnej“ dimenzie SVÄTÉHO, z ktorého tvorivých ako aj otvorených textov a signatúr vystupujú dejiny života.

Hlavná téma

Kresťanstvo ako projekt Nového humanizmu: Odkrytie zmyslu dejín v neuchopiteľných textúrach SVÄTÉHO

Päť otázok

APOKALYPSA alebo otázka o podstate času
HEGEL alebo otázka o pamäti skrytého človeka
BOH alebo otázka o otázke vôbec
EURÓPA alebo otázka o veľkodušnom vnímaní pluralitných životných oblastí
VZKRIESENIE alebo otázka o dare smrteľnosti

Apokalypsa

alebo otázka o podstate času – spojená s otázkou o cieli dejín. S ohľadom na spoločensky dostupné koncepty času sa so zvláštnou naliehavosťou núka otázka o podstate času. Prvú výzvu predstavujú dnes tak aktuálne kozmologické modely: Tieto vedú k obrovskému rozpínaniu časových dimenzií, v ktorých tvoria ľudské dejiny – v porovnaní so skúsenosťou entropického „chladu smrti“, prítomného vo všetkých preskúmaných kozmických štruktúrach – len nepatrný časový úsek. V tomto zmysle umocňuje myšlienku len akéhosi poznámkového charakteru ľudskej, teda živej existencie narastajúce nebezpečenstvo ekologických kríz, ktoré stavajú celé ľudstvo pred katastrofi cký scenár, nehovoriac o jeho defi nitívnom zániku. Druhá centrálna výzva pre ľudské uchopenie dejín je narastajúca virtualizácia všetkých životných oblastí, spojená s pokusom o nahradenie človeka nesmrteľnými biologickými a technickými strojmi, ktoré znehodnocujú čas ako len niečo spontánne opakujúce sa. Tieto sú zodpovedné za nihilistické vyprázdňovanie ľudských spomienok a rozprávaní, ba dokonca ľudskej smrti. Zoči-voči tejto strate zmyslu získava na význame skutočnosť, že je to práve biblia, ktorá so sebou prináša textúry o podstate času a cieľa dejín. V nich sa nanovo v zmysle perspektívy spomienky a rozprávania utvárajú otázky týkajúce sa človeka a jeho sveta. Tento proces, ktorý odvtedy prešiel mnohorakými aktualizáciami a transformáciami v oblasti fi lozofi e a literatúry, sa uskutočňuje v „neuchopiteľnom“ stretnutí SVÄTÉHO (v neposlednom rade v jeho signatúre ako JHVH), v ktorom človek zakúša oslobodenie od svojho vlastného zrkadlenia. Zvláštny význam nadobúdajú v tomto zmysle apokalyptické časti textúr, rekapitulujúce čas vo všetkých jeho dimenziách (minulosť, prítomnosť, budúcnosť), v ktorých sa prihliada na budúcnosť ľudskosti so zreteľom práve na všetkých vyčlenených z rôznych prináležitostíľudskej spoločnosti – až po osud prežitia vlastnej smrti. Otázka tohto projektu teda znie, či sa v signatúre SVÄTÉHO naskytá možnosť opustenia onoho sveta, v ktorom – ako sa zdá – už neexistuje priestor pre víziu ľudskosti a ktorý uteká z reality (vec iného) do virtuálneho sveta fantázie.

Hegel

alebo otázka o pamäti skrytého človeka – spojená s presvedčením, že Hegel si nezaslúži byť odsúdený ako totalitné monštrum abstrakcie Heglove dielo, menovite Fenomenológia ducha, je centrálny referenčný bod mnohých dejinno-fi lozofi ckých projektov, od Heideggera po Benjamina, od Ricouera po Levinasa a Agambena. V zmysle danej tézy otvára týmto Hegel možnosť výstupu z násilnosti nášho pozitivistického poznania, ktoré sa všemožne snaží maskovať ľudskosť našej doby. Z tohto dôvodu by fi lozofi e a teológie Heglovej dialektiky živého/ľudského/duchovného, ktorú nijako nemožno v zmysle pozitívnej bezprostrednosti uchopiť, nemali skončiť v predčasných výpovediach („totalitný systém“, „k sebe samému prinavrátený svetový duch“, „panteizmus“, „eurocentrizmus“), keďže takéto myslenie Hegla v podstate už opustilo. Ešte väčšie nebezpečenstvo však spočíva vo fi lologizácií Heglovej fi lozofi e. Proti tomuto trendu by mal byť nanovo formulovaný subverzný, analytický a často prekvapujúci potenciál heglovského myslenia, ktorý je prítomný v dialektických prechodoch („medzi riadkami“) jeho hlavných diel, čím sa má dosiahnuť ľudskosť vo svojej zraniteľnosti a v istej sústavne opakujúcej sa neuchopiteľnosti.

Boh

alebo otázka o otázke vôbec. Otázka o Bohu bola v rôznych dejinných epochách chápaná ako prvá a posledná vôbec. V neposlednom rade bola chápaná ako otázka, ktorá robí rozdiel medzi človekom a zvieraťom, ako aj medzi človekom a ontologickým statusom stroja. Zdá sa, že po období sporov medzi teizmom a ateizmom v oblasti tejto otázky sa dnes podobným „vo svete prítomným“ otázkam vyhýbame. Avšak istá odolnosť tejto otázky, ba dokonca návrat myšlienky Boha sa objavuje nielen v neeurópskych kultúrach, ale podobnú transformáciu onoho trendu možno pozorovať aj v západnom svete, nakoľko táto otázka neustále preniká do centra pozornosti v jej zakódovanej forme (literatúra, fi lm, hudba), ktorá dáva jasným spôsobom najavo, že zaužívané formy poznania v tejto oblasti zlyhávajú. Teda v čase, kedy otázky často slúžia na prispôsobovanie si sveta k vlastnému horizontu očakávania, sa do centra pozornosti dostáva otázka o otázke, ktorá v istom zmysle konštituuje človeka ako takého – rovnako ako aj z nej vychádzajúca nádej, ktorá sa vyznačuje signatúrou Boha/SVÄTÉHO.

Európa

alebo otázka o veľkodušnom vnímaní pluralitných životných oblastí – spojená s otázkou o signatúrach návratu Boha. „Európa“, ktorej historické korene siahajú do Afriky a Ázie a ktorá za svoje zakladajúce dejiny vďačí istému duchovnému bezdomovectvu (Odyseus, Virgil, Abrahám, Ježiš), je tým dejinným priestorom, ktorý dal podnet na objav ľudskej autonómie, spojenej s demokratizáciou všetkých životných oblastí človeka. Ako odvrátená strana týchto procesov sa dnes javí istá forma stupídnej európskej plurality jazykov, náboženských a nenáboženských rozprávaní, kultúrnych a dejinných tradícii, ktorá nivelizuje dnešného egocentricky zameraného konzumného človeka. Máme však nádej, že pri hľadaní možnosti vyviaznutia z tejto situácie môže byť nápomocná iná signatúra európskeho ducha, totiž istá kolektívna spomienka na zraneného a neustále ohrozovaného človeka, ktorá je síce nezriedka potláčaná, no napriek tomu ako morálna povinnosť neustále v platnosti. Zjednotí táto pamäť mnohohlasné rozprávania nespočetných biedou poznačených migrantov, náboženstiev a štátov do novej pluralitnej kultúry vnímavosti voči ľudskosti? Dokážu byť aktuálne signatúry, nachádzajúce sa dnes na okrajoch spoločenského a kultúrneho diania Európy – „kresťanský“, „židovsko-kresťanský“, „abrahámovský“, „humanistický“, „osvietenský“, „sekulárny“, „demokratický“, „univerzálny“ – zárukou nového horizontu skúsenosti?

Vzkriesenie

alebo otázka o dare smrteľnosti – spojená s otázkou o výstupe zo sveta živých mŕtvych Zakiaľ čo v pohanskej antike bolo zaužívané, oddeľovať svet mŕtvych od sveta živých, zdôrazňovalo práve kresťanstvo spoločenstvo živých a mŕtvych. So všetkou vehemenciou sa dnes človek opäť snaží skryť ľudskú smrteľnosť pred životom, čím sa zároveň stáva tajomstvom sekulárnej spoločnosti, ktorej sa smrť stavia na odpor ako hrozná prázdnota všetko ničiacej ničoty. Avšak s tým spojený pokus, predĺžiť život na nekonečno, ktorého zrkadlenie možno pozorovať na nekonečne opakujúcich sa mediálnych scenériách v mašinériách našej doby, nám dáva tušiť, že „svet“ sa uberá do stavu mimo života a smrti, v ktorom smrť „prežije“ dokonca seba samu a privedie do (nášho?) „sveta živých mŕtvych“. Otázka znie, či azda neunikneme tejto apórii smrti bez konca a večnosti bez budúcnosti vtedy, keď prijmeme našu smrteľnosť a zraniteľnosť ako (hoci aj znepokojujúci a často trpký) dar a pozvanie k zrieknutiu sa vlastníckych nárokov (Lk 17, 33; Jn 21, 22). Nedáva práve táto súvislosť tušiť, že centrálna kresťanská veta „Ježiš bol vzkriesený“ a na ňu odvolávajúce sa očakávanie vzkriesenia tela k večnému životu je veta o smrteľnosti človeka a nie o jeho nesmrteľnosti?